Štrbské Pleso ležalo ticho pod hrubou pokrývkou snehu.

Štrbské Pleso lay silent under a thick blanket of snow.

Studený vietor víril vločky a oblieval okolie mrazivým šepotom, akoby ukrýval tajomstvá priamo v zasnežené štruktúry.

A cold wind swirled the flakes and enveloped the surroundings with a freezing whisper, as if hiding secrets directly within the snowy structures.

Na okraji zamrznutého jazera stála snehová socha, vytvorená šikovnými rukami Kataríny, miestnej umelkyne.

At the edge of the frozen lake stood a snow sculpture, created by the skillful hands of Katarína, a local artist.

Bolo to pred troma rokmi, čo ju dokončila, ale dnes tam prišli Marek a Zuzana, aby objavili niečo skryté.

It was three years ago that she completed it, but today Marek and Zuzana came to discover something hidden.

Marek bol mladý milovník histórie.

Marek was a young lover of history.

Fascinovali ho miestne legendy, najmä jedna o stratenom pokladu v Tatrách.

He was fascinated by local legends, especially one about lost treasure in the Tatry mountains.

„Zuzana, tu musí byť niečo viac“ povedal Marek, ukazujúc na snehovú sochu, zakopávajúc pritom do ťažkého snehu.

"Zuzana, there must be something more here," said Marek, pointing at the snow sculpture while stumbling in the heavy snow.

„Ver mi, táto správa môže byť dôležitá.“

"Trust me, this message could be important."

Zuzana sa naňho skepticky pozrela.

Zuzana looked at him skeptically.

„Marek, to je len socha. Prečo sa taký čas venuješ strašidlám a starým príbehom?“ povzdychla si, ale predsa len ho nasledovala.

"Marek, it's just a sculpture. Why do you spend so much time on ghosts and old stories?" she sighed, but nevertheless followed him.

Keď sa približovali, Marek sa sklonil, aby odstránil sneh z niekoľkých vyrytých kameňov.

As they approached, Marek bent down to remove the snow from a few engraved stones.

Z nečakanej štrbiny vykĺzlo niečo malého.

Something small slipped out of an unexpected crevice.

Marek ho zdvihol – bol to starý zažltnutý papier, zakrútený a v polovici zamrznutý.

Marek picked it up—it was an old yellowed paper, curled and half-frozen.

„Pozri!“ zakričal vzrušene.

"Look!" he shouted excitedly.

„To je list!“

"It's a letter!"

„Dobre, ale čo s ním? Necháme to tu, alebo ho zničíme v akte sebaobrany pred mrázom?“ uškrnula sa Zuzana, no zovrela si kabát tesnejšie k telu.

"Fine, but what do we do with it? Leave it here or destroy it in an act of self-defense against the cold?" Zuzana smirked, but pulled her coat tighter around her body.

Z hosťovskej chaty v diaľke videli prichádzať Katarínu.

From a guest lodge in the distance, they saw Katarína approaching.

Keď sa priblížila, jej tvár stvrdla, keď si všimla perforovaný papier v Marekovej ruke.

As she neared, her face hardened when she noticed the perforated paper in Marek's hand.

„Prečo ste to našli?“ spýtala sa Katia s pohľadom lesklým od slz.

"Why did you find that?" Katarína asked, her eyes glistening with tears.

„To je list...“

"That is a letter..."

„List od tvojho otca?“ prerušil ju Marek, dúfajúc, že uhádol.

"A letter from your father?" interrupted Marek, hoping he guessed right.

Katarína len prikývla, jej pery sa jemne chveli.

Katarína only nodded, her lips trembling slightly.

„Pred rokmi mi zmizol a nikto nevedel, kam išiel.

"Years ago he disappeared, and no one knew where he went.

Vložila som ho do sochy, aby sa jeho pamäť nikdy nestratila.

I placed it in the sculpture so his memory would never be lost.

Akoby som čakala, že mi odpovie,“ povedala, čítajúc list očami naplnenými slzami.

As if I were waiting for him to answer," she said, reading the letter with eyes full of tears.

Marek a Zuzana cítili, že sa ich úcta mení na pochopenie.

Marek and Zuzana felt their respect turn to understanding.

Zuzanine pochybnosti sa roztopili ako sneh v jarnom slnku.

Zuzana's doubts melted away like snow in the spring sun.

„Prepáč, Katarína.

"I'm sorry, Katarína.

Nechceli sme otvoriť staré rany,“ povedala ospravedlnením Zuzana.

We didn't mean to open old wounds," Zuzana apologized.

„Ale možno vám to pomohlo,“ odpovedal jemným hlasom Marek a stisol Kataríne ruku.

"But maybe it helped you," Marek answered gently and squeezed Katarína's hand.

Katarína sa pozrela na list a uvedomila si, že naň teraz môže pozrieť s pocitom pokoja.

Katarína looked at the letter and realized she could now see it with a sense of peace.

„Možno ste mali pravdu.

"Maybe you were right.

Možno som tento list čakala nie len pre seba, ale aj ako odpoveď pre všetkých, ktorí stratili niekoho blízkeho.“

Maybe I was waiting for this letter not just for myself, but also as an answer for everyone who has lost someone dear."

Marek sa naučil dôležitú lekciu – nie všetky tajomstvá stoja za rozuzlenie, najmä ak sú spojené s bolesťou minulosti.

Marek learned an important lesson—not all secrets are worth unraveling, especially if they are tied to past pain.

A niekedy sú priatelia cennejší ako všetky poklady a legendy sveta.

And sometimes, friends are more valuable than all the treasures and legends in the world.