Marek a Zuzana stáli na okraji zrúcaniny Devínskeho hradu.

Marek and Zuzana stood at the edge of the ruins of Devínskeho hradu.

Vietor jemne šepkal medzi kamennými stenami a okolitá príroda žiarila farbami jesene.

The wind gently whispered among the stone walls, and the surrounding nature shone with autumn colors.

Dunaj a Morava sa spojili pod nimi, ako by boli prastarí priatelia.

The Dunaj and Morava rivers joined below them, as if they were ancient friends.

Marek sa zhlboka nadýchol a cítil, ako sa s ním spájal pokoj detstva.

Marek took a deep breath and felt a calmness from childhood connecting with him.

„Pamätáš, Zuzka?“ opýtal sa s úsmevom, pričom jeho oči zábleskli spomienkou.

"Do you remember, Zuzka?" he asked with a smile, his eyes flashing with a memory.

„Keď sme sem chodili ako deti, behali sme hore-dole po hrade.“

"When we used to come here as kids, we would run up and down the castle."

Zuzana sa zasnila.

Zuzana drifted into a daydream.

„Áno, pamätám.

"Yes, I remember.

Vždy sme tu objavovali poklady,“ usmiala sa.

We always discovered treasures here," she smiled.

„A teraz sem prichádzaš nájsť niečo iné, však?“

"And now you're here to find something else, aren't you?"

Marek prikývol.

Marek nodded.

Mal voľno z práce, pretože už dlho uvažoval o zmene kariéry.

He had taken time off work because he had been contemplating a career change for a long time.

V posledných mesiacoch ho myšlienka života v korporátnom svete unavovala.

In recent months, the thought of life in the corporate world had tired him.

Odsunul radosť na vedľajšiu koľaj, a preto sem, na staré miesto dobrodružstiev, prišiel znova.

He had pushed joy to the side, and that's why he had come back here, to the old place of adventures.

„Cítim, že som stratil zmysel pre dobrodružstvo,“ priznal sa Marek.

"I feel like I've lost my sense of adventure," Marek admitted.

„Nechcem celý život lipnúť len na povinnostiach.

"I don't want to spend my whole life clinging only to duties.

Túžim po niečom, čo ma naplní radosťou.“

I long for something that fills me with joy."

Zuzana poklepala po jeho ramene.

Zuzana patted his shoulder.

„Nie si v tom sám, Marek.

"You're not alone in this, Marek.

To je dôvod, prečo sme tu. Aby sme si pripomenuli, kým sme boli, a kým chceme byť.

That's why we're here—to remind ourselves of who we were, and who we want to be."

Zatiaľ čo sa prechádzali po hrade, zvyšky starovekých múrov ich znova vtiahli do detských hier.

As they walked through the castle, the remnants of ancient walls drew them back into childhood games.

Keď prišli k veži, kde kedysi tajne nechali malé darčeky a správy, Marek zastal.

When they came to the tower where they once secretly left small gifts and messages, Marek stopped.

„Stretli sme sa tu každý rok,“ povedal Marek.

"We met here every year," said Marek.

„A teraz si myslím, že je čas nájsť nový smer.“

"And now I think it's time to find a new direction."

„Čo chceš robiť?“ spýtala sa Zuzana, dúfajúc, že nájde odpoveď.

"What do you want to do?" Zuzana asked, hoping to find the answer.

Marek sa usmial.

Marek smiled.

„Chcem robiť niečo, čo bude mať zmysel.

"I want to do something meaningful.

Možno niečo s prírodou alebo pomáhaním druhým.

Maybe something with nature or helping others.

Niečo, čo mi prinesie radosť.“

Something that brings me joy."

Zuzana prikývla.

Zuzana nodded.

„To znie skvelo.

"That sounds great.

Verím, že nájdeš správnu cestu.“

I believe you'll find the right path."

Keď slnko začalo zapadať nad jesennou krajinou, Marek cítil, že našiel viac ako len odpovede na svoje otázky.

As the sun began to set over the autumn landscape, Marek felt that he had found more than just answers to his questions.

Našiel podporu, ktorú mu Zuzana stále dávala.

He found the support that Zuzana always provided him.

A pochopil, že kým sa obzrie späť, môže kráčať ďalej.

And he understood that as long as he looked back, he could keep moving forward.

„Ďakujem, Zuzka,“ povedal Marek.

"Thank you, Zuzka," said Marek.

„Tvoj priateľský prístup mi pomohol nájsť smer.“

"Your friendly approach helped me find direction."

Nastal čas opustiť hrad, ale Marek už vedel, kam sa vydať ďalej.

It was time to leave the castle, but Marek already knew where to go next.

Vítal svoje budúce dobrodružstvá s obnovujúcim sa záujmom.

He welcomed his future adventures with renewed interest.

Z Devínského hradu odišiel s pevnými krokmi, vedúcimi k novým horizontom radosti a smyslu.

He left Devínskeho hradu with firm steps, leading to new horizons of joy and meaning.